So zmiešanými pocitmi sledujem boj lekárov a vlády. Domnievam sa, že snaha vytvoriť tlak cez verejnú mienku je jedným z najsilnejších nástrojov vlády. V tomto smere komunikácia LOZ úplne zlyhala. Napríklad nemajú ani vlastnú vebovú stránku. Z hľadiska financovania zdravotníctva sa má vec nasledovne
Oprava – pred chvíľou som zistil, že lekárske odborové združenie
webovú stránku má www.loz.sk .
1. zdravotníctvo je podfinancované systematicky
2. nárast zdrojov na zdravotnú starostlivosť nepokrýva ani nárast medziročných vstupov aj za predpokladu, že by mzdové prostriedky nerástli. Toto sa týka nielen štátnych nemocníc, ale i iných poskytovateľov.
3.Otázka finančných zdrojov nie je dlhodobo riešená a je to iba jeden z problémov i keď možno najpalčivejší.
Predovšetkým aký je súčasný stav v nemocniciach. Drvivú časť poskytovateľov ústavnej zdravotnej starostlivosti kontroluje priamo, alebo nepriamo štát. Je to s toho dôvodu, že buď majú ústavné zdravotnícke zariadenia právnu formu príspevkovej organizácie ( teda klasické štátne nemocnice, alebo sú to až na výnimky neziskové organizácie v ktorých má hlasovacie právo obec, respektíve vyšší územný celok čo je v podstate tiež svojím spôsobom štát a politické strany.
Financovanie ústavnej zdravotnej starostlivosti sa deje platbou za takzv. lôžkodeň to znamená, že zdravotnícke zariadenie dostáva za určitý počet dní x určitá suma podľa typu oddelenia. V tejto platbe je zahrnutá úhrada na všetky náklady zdravotnej starostlkivosti vrátane liekov, služieb a zdravotníckeho materiálu. Nevýhoda tohto systému spočíva v tom, že na jednotlivom oddelení sa poskytuje zdravotná starostlivosť vo viacerých typoch ochorení. Napríklad niekoho príjmu na interné oddelenie s infarktom, iný tam príde napríklad s mozgovou príhodou. Je zjavné, že liečebné náklady môžu byť rozličné, čo však cena za lôžkodeň nemusí vždy plne zohľadniť a tak vznikajú takzvané výhodné diagnózy, ktorých liečba je plne krytá z platby a menej výhodné diagnózy, pri ktorých úhrada za lôžkodeň nepokrýva tieto náklady, alebo len v menšej miere. Vychádza sa z toho, že pri určitých výkonoch sa pri učitom počte táto suma spriemeruje a bude to stačiť. Nevýhody sú zjavné. Cena za výkon nie je určovaná podľa nákladnosti reálnej ale vykázanej. To znamená, že nemocnica má dve možnosti 1. vykazovať výkon, ktorý je lepšie platený ( aj keď nie je skutočne poskytnutý ) 2. nevýhodnejšie diagnózy presúvať inde. 3. týmto systémom sa stráca prehľad o realite to znemožňuje štandartné ekonomické plánovanie. Tu je potom reálne riziko, že nákladné diagnózy sa budú sústreďovať v nemocniciach, ktoré budú klásť nazvime to menší odpor, respektíve nemajú ich kam posunúť. Tie nemocnice, ktoré to dokážu budú v pluse.
To je presne nevýhoda toho, keď je niektoré zariadenie takpovediac štátne a iné neštátne. To bola v podstate najväčšia nevýhoda a výhoda transformácie. Ak by všetky zdravotnícke zariadenia boli a.s. nebolo by možné presúvať diagnózy a straty a zisky by sa vyrovnávali tam, kde vzniknú. V prípade ak by napriek transformácii sa tento tok diagnóz nezastavil tak by sa štátne akciovky dostali do problémov, pretože firma,ktorá nie je schopná plniť svoje záväzky dlhšia ako 30 dní je povinný vyhlásiť konkurz. V konkurze sa majetok predáva za zlomkové ceny, takže by to bol ešte výhodnejší postup ako privatizácia. Jediná šanca na reguláciu ekonomických ukazovateľov pri nekvalitne nastavenej cenotvorbe je administratívna regulácia spotreby zdravotnej starostlivosti, ktorá sa môže vykonať priamo napríklad zákonom, alebo nepriamo prostredníctvom cielenej selekcie na strane poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, teda urobíme len toľko výkonov a v takej štruktúre ako nám to rozpočet dovolí.
To bude mať za následok nepriame zníženie dostupnosti zdravotnej starostlivosti pre pacientov bez nutnosti zásadného zvyšovania zdrojov do zdravotníctva a zároveň je to politicky najbezpečnejší spôsob na obmedzenie zdravotnej starostlivosti, ktorá by inak bola politicky nepriechodná. Treba si totiť uvedomiť, že na strane pacienta nie sú žiadne obmedzenia v čerpaní zdravotnej starostlivosti možno s výnimkou doplatkov za lieky. Vláda vo všeobecnosti argumentuje, že zvýšenie platov je adekvátne situácii. Vôbec zo strany vlády nepadla otázka nemajú tí lekári náhodou aj na to nárok? Ak budujeme trhovú ekonomiku ako to, že stavbári si môžu pýtať trhovú cenu za všetko, prečo by nemal lekár dostávať primeranú mzdu. Prečo potom vláda nevyhlási výnimočný stav aby stavbári robili lacnejšie byty, aby bol bol lacnejší benzín. Kto dá lekárovi 50% zľavu na chleba len preto, že je lekár. Celé je to iba otázka použitia sily a ničoho iného. Nakoniec na to doplatia aj ľudia a pacienti, pretože ak by vláda musela ustúpiť znamenalo by to dofinancovanie zdravotníctva. Lekári by možno vyššie platy, ale bolo by aj viac peňazí na zdravotníctvo a teda aj pre pacientov. To je presne o tej ekonomickej moci. Lekár bude vždy bližší pacientovi ako vlastník nemocnice.