Pôvodne som chcel písať o inom, ale tragédia v Bratislave zmenila môj zámer. Keď som pozorne sledoval spravodajstvo tak bolo rozobrané skoro všetko, čo, kto kedy kde a a ako urobil. Rozoberala sa osoba strelaca, psychologický profil a aj kto bol jeho obeťou. To všetko je pekné, ale to je všetko popis následkov. Všetci rozoberali, že sa to na Slovenku nestáva. Veru stáva, ale to polícia musela byť trošku sebakritická. Spomeniem dva príklady
Jeden sa stal v obci Polichno v roku 1990, kedy došlo k napadnutiu a násilnému vnikutiu do obydlia občanmi rómskej národnosti, kedy v nutnej obrane zabil držiteľ legálne držanej zbrane 4 osoby a myslím, že jednu zranil. Konanie tejto osoby bolo kvalifikované ako nutná obrana.
V roku 2004 na Silvestra sa stala tragédia, kedy žena podala na muža trestné oznámenie za týranie blízkej a zverenej osoby ( § 215 vtedy platného Trestného zákona ) a opakovane sa dožadovala ochrany. Polícia vtedy nič nerobila a výsledok bol 4 mŕtvy ( žena a tri jej deti ) .
30 august 2010 v Bratislave tak isto zbytočne zahynuli ľudia. Je to veľká tragédia čo sa stalo, ale dá si niekto námahu zistiť či sa konflikty podobného charakteru nevznikali skôr a či to príslušné orgány vrátane polície riešili. Podľa mojich skúseností polícia sa oznámeniami tohto typu nezaoberá, alebo ich riešenie odkladá.A to nie len v týchto prípadoch,ale oznámenia poškodených nevybavuje výsledkom je psychická trauma jednotlivcov, ktorá sa v policajných štatistikách neobjaví, avšak to za istých veľmi konkrétnych podmienok môže pocit bezmocnosti vyústiť do takéhoto extrému. Sústrasť pozostalým, ale pýtam čo na to slovenská polícia? Ako sa zachovajú zodpovedné osoby?
Takýchto príbehov je veľa iba nie každý má takéto extrémne vyvrcholenie.
Bohužiaľ tento problém má širšie pozadie a to najmä preto,že poškodení ľudia ( obete krádeží, násilia ) sa nemôžu svojho práva domôcť na súdoch a tak sa kumuluje bezmocnosť, utajený hnev a zúfalstvo ich vedie k nepredloženým činom.